Prečítajte si blog našej Emy Jaškovej o dobrovoľníctve v Ríme, počas Jubilejného roka 2025.
Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma a pre mňa to v Jubilejnom roku 2025 platilo stonásobne. Tesne pred letom som začala hľadať možnosť aktívnej účasti na Jubilejnom roku a okrem stretnutia mladých so Svätým Otcom v júli, som sa rozhodla vyskúšať službu dobrovoľníctva. Tak sa začal písať príbeh nezabudnuteľných zážitkov a stretnutí. Všetky informácie a formulár som našla na stránke Jubilejného roka a jednoducho som sa prihlásila. Moja cesta viedla za niečím, čo sa jednoducho nedá opísať. Za skúsenosťami, za atmosférou a v prvom rade za službou v rámci dobrovoľníctva v Bazilike Sv. Petra, kde denne putovali tisíce pútnikov nádeje. V letných rímskych horúčavách bol každý deň práce pestrý, náročný a niečím nezabudnuteľný, plný nových priateľstiev a pútnikov z celého sveta.
Boli sme v neustálom pohybe, a hlavne, budovali sme svoju trpezlivosť. Ovocie tejto služby sme si mohli doslova uvedomiť, keď naše týždne dobrovoľníctva vyvrcholili dňom svätorečenia dvoch mladých svätcov Carla Acutisa a Piera Giorgia Frassatiho. Obaja milovali život, technológie, hory a ukázali nám, že svätosť je cieľ, pre ktorý je stvorený každý z nás vo svojej každodennosti.
Vtedy sme ešte netušili, že v januári 2026 sa do Ríma vrátime a v Aule Pavla VI. budeme môcť ukončiť Jubilejný rok.
Bežný deň
Naše dni spočívali v práci doobeda alebo poobede. Dostávali sme týždenné rozpisy práce. My sme väčšinou pracovali poobede. V stredy sme mali najradšej práve poobednú pracovnú dobu, aby sme doobeda stíhali pápežské audiencie. Tie sa pre nás stali rutinou, spolu s nedeľnou modlitbou Angelusu na svätopeterskom námestí, vždy sme odtiaľ odišli duchovne obohatení a plní ďalších síl do služby.
Samozrejme, je dôležité spomenúť, že pomoc veriacim na audienciách v podobe dobrovoľníkov na ranných službách, v spolupráci s policajtami a Švajčiarskou gardou, je požehnanie, na ktoré nikdy nezabudneme. Vidieť úsmevy vďačných ľudí, ktorým ste pomohli vidieť pápeža, usadiť ich, alebo jednoducho dať im fľašu s vodou nás vždy potešili a zahriali. Vedeli sme, že naša služba má zmysel. Na audienciách sme bežne pomáhali už od siedmej ráno a čakali sme až do odchodu posledných hostí a Svätého Otca.
Počas bežných dní sme mohli pracovať na rôznych stanovištiach. Niektoré boli vonku na námestí pred bazilikou a regulovali množstvo pútnikov a skupiny s Jubilejným krížom, iné boli vo vnútri do baziliky, pri svätej bráne alebo pri hrobe Sv. Petra. My sme najčastejšie pracovali pri vchode alebo priamo vo vnútri. Mali sme to tam najradšej, pretože cez deň sa tam toho dialo najviac a vždy sme mali nejakú prácu alebo videli niečo nové. Jeden deň napríklad navštívil hrob Sv. Jána Pavla II. poľský prezident a museli sme nečakane regulovať davy pútnikov, ktorí kvôli uzavretému vchodu museli čakať na možnosť prejsť Svätou bránou.
Do Ríma prichádzali rôzni pútnici a k mojej najobľúbenejšej úlohe patrilo putovanie k hrobu Sv. Petra so skupinou pútnikov od začiatku námestia na adrese Piazza Pia XII až do vnútra baziliky. Jedného dňa som mala možnosť putovať v modlitbe s veľkou skupinou augustiniánov, ktorí na druhý deň volili svojho nového priora. Poďakovali mi za to, že som putovala s nimi a dokonca sme prehodili aj pár slov a to bola pre mňa fakt česť, lebo to sa každodenne naozaj nestáva.
Najnáročnejšie bolo jednoznačne mať trpezlivosť s turistami a odpovedať niekoľko stoviek krát za deň na tie isté otázky asi tak v 4 jazykoch – predovšetkým španielsky, anglicky, taliansky a potom, samozrejme, našou blízkou poľštinou. To niekedy človeka naozaj učilo byť trpezlivým a uvedomiť si, že tí ľudia sú tu prvýkrát a jednoducho nevedia, kde určité pamiatky hľadať a ako postupovať. Pre nás mladých je to niekedy obzvlášť nepochopiteľné, veď si to vieme nájsť na internete. Práve preto nás to niekam posúvalo a bolo to vzácne mať osobný kontakt s ľuďmi a každý deň niekomu pomôcť alebo sa dozvedieť niečo nové od pútnikov, ktorí zažívali radosť zo svojho putovania do večného mesta.
Náplňou našej práce v Bazilike bola teda hlavne pomoc pútnikom prejsť cez svätú bránu alebo putovať v modlitbe s nimi k hrobu Sv. Petra a potom sa postarať o Jubilejný kríž a pripraviť ho na putovanie s ďalšou skupinkou pútnikov. Okrem pestrých skupiniek rôznych národnosti, sme putovali aj s diecézami, rodinami, či jednotlivcami.
Kde sme bývali…
Po prílete do Ríma sme dostali poučenie o našej práci, potrebné oblečenie a samozrejme, ubytovanie. To boli pre nás vojenské kasárne vzdialené asi 40 minút od Vatikánu. Bolo to naozaj výzvou. Keď sme sa prvýkrát ocitli na kasárňach, nebol tam takmer nikto. V Ríme bol august, to znamenalo pracovnú pasivitu, oddych a dovolenky (ferragosto). Miestami sme mali pocit, že na celých kasárňach sme boli samé, opustené a každý deň bol pre nás púťou na toto miesto.
Druhý týždeň bol iný. Zázrakom sa nám podarilo dostať možnosť presťahovať sa do Domus Spei, ktorý sa nachádzal v centre mesta. Nič krajšie sme si nemohli priať. Bol to zážitok, na ktorý sa nezabudne, ale musíme uznať, že bez kasární, by taká radosť z bývania v centre Ríma neprišla. Domus Spei bol zavedený špeciálne pre dobrovoľníkov v Jubilejnom roku a fungoval celý Jubilejný rok. Mali sme tam vždy zabalené obedy, večere a raňajky a nachádzal sa v blízkosti Piazza Navona v úplnom centre Ríma.
Náš deň zázrakov
V jedno stredajšie ráno sme sa rozhodli ísť na pápežskú audienciu, ktorá sa konala v aule Pavla VI. Vstali sme skoro, pretože sme išli z kasární. Po príchode a dlhom čakaní v obrovskom rade sme sa nedostali do auly a s pápežským zucchettom v ruke, s nádejou, že odíde požehnané pápežom, nás poslali do vnútra baziliky. Celú audienciu sme čakali v bazilike a všetko sme sledovali na veľkých obrazovkách. Po vyše 4-5 hodinách čakania a 15 minút pred začiatkom našich pracovných povinností, prišiel Svätý Otec. Vďaka mojej baseballovej šiltovke a zucchettu sa pri nás zastavil a dokonca sa s nami porozprával a pýtal sa odkiaľ sme. Týmto pozdravujem všetkých mladých našej diecézy a celého Slovenska, pápež Lev o nás vie!
V takej chvíli, stretnutia s pápežom, človek zabudne na všetko, čo sa chcel spýtať vo svojich predstavách a ledva sa zmôže povedať slovo, ešte k tomu, sa mi hrozne triasli ruky, a doteraz musím priznať, že som tento fakt, že sme my, dve dievčatá zo Spiša stretli pápeža, nespracovala, lebo to bolo veľmi nečakané a pekné. Najkrajšie na tom bolo, že si nás pohľadom pamätal na každej ďalšej audiencii, kde sme slúžili, sme sa vždy pohľadom stretli a vždy nám zakýval a bolo zrejmé, že si nás trochu pamätá, a to je proste neopísateľné! Takže fakt, snívajte vo veľkom! Aj keď pred rokom by mi niečo také nenapadlo ani vo sne.
Svätorečenie Carla Acutisa a Piera Giorgia
Blížil sa deň svätorečenia týchto dvoch mladých a my sme sa rozhodli prísť na námestie už v noci, aby sme chytili na svätej omši dobré miesto. Ľudia a špeciálne Brazílčania, kde bol prvý Carlov Acutisov zázrak, spali celú noc na zemi. O 3:30 sme prechádzali okolo Anjelského hradu. No nebolo všetko ideálne – necítila som sa dobre, tak som sa rozhodla vrátiť na izbu a čakala som, že nakoniec uvidím všetko iba v televízore. Kamaráti však išli a čakali pri námestí.
Zobudila som sa ráno, zapla som si prenos a 30 minút pred svätou omšou som videla Sv. Otca, ktorý sa prihováral davu pred svätorečením a v tej chvíli som sa rozhodla do Vatikánu bežať, a takmer nereálne, s nádejou, veriť, že sa tam nejako dostanem. A dostala som sa. A bol to jeden z najlepších dní môjho života. Carlo a Pier nám mladým idú v svätosti veľkým príkladom a som strašne vďačná, že som sa práve na ich svätorečení mohla zúčastniť a všetko si na vlastnej koži uvedomiť. Všade okolo nás boli mladí z celého sveta a vládlo tam veľké nadšenie a radosť.
Stretnutie v januári 2026
Počas nášho pobytu v Ríme v lete sme stretli aj misionármi vo farnosti Santa Andrea della Vale, v centre Ríma. Po čase sme v novembri obdržali e-mail z Vatikánu s pozvánkou na ukončenie Jubilejného roka v aule Pavla VI., a tak sme sa tam v januári ocitli.
10. januára nám Svätý Otec poďakoval spolu s nami ďalším stovkám dobrovoľníkov a ostatným, ktorí pomáhali v organizácii Jubilejného roka. Večer v ten istý deň nás misionári zobrali so sebou na stretnutie mládeže Ríma a tam sme sa zúčastnili s ďalšími tisícami mladých z Ríma aj s orchestrom Marca Frisinu. Bolo to veľmi špeciálne, lebo pôvodne sme tam vôbec nemali v pláne ísť a ani deň predtým sme nevedeli, že sa to koná. Počas týchto stretnutí sme zakývali prvému tajomníkovi pápeža a skamarátili sa s mnohými ďalšími mladými z Talianska.
Na stretnutí mladých Sv. Otec hovoril práve o problémoch našej generácie, sociálnych sieťach a určovaní hodnoty človeka na základe študijných výsledkov alebo výkonu. Pripomenul nám opäť, že nikdy nie sme v živote sami, pretože Ježiš je stále s nami. Svätý Otec nadviazal na svedectvá mladých a všimol si, že mnohí žijú v paradoxnej samote: obklopení ľuďmi, obrazmi a názormi, no bez skutočných vzťahov. „Život plný prepojení bez vzťahov a lajkov bez lásky nás necháva sklamaných,“ upozornil. Človek je totiž stvorený pre pravdu a dobro, nie pre jednorazové potešenia, ktoré síce bliknú, ale nezahrejú (Vatican Media, 2026).
